Chceli by sme troška bližšie spoznať aj rodičov našich malých atlétov a preto prichádzame s touto sériou rozhovorov. Našim dnešným hosťom, ktorému sme položili pár otázok, je sympatická mamina troch detí, z ktorých všetky navštevujú aj náš atletický klub. Vybrali sme si ju zámerne, keďže ako sme sa o nej dozvedeli, má doma tri krásne deti – dvoch škôlkárov a žiačku prvého stupňa a popritom všetkom ešte aj pracuje. A aby toho nebolo málo, musí celý tento kolobeh stíhať aj s dochádzaním do Lamača. Všetká česť !
V prvom rade ďakujem za krásne prívlastky na moju maličkosť. Áno, mám tu česť vychovávať tri úžasné bytosti, vďaka ktorým mi každý jeden deň ponúka síce nepoznané, ale o to krajšie zážitky a dobrodružstvá. Mňa osobne tento náš mikrosvet neskutočné baví a posúva vpred.
1. Máte tri deti, dajte nám Váš recept a pohľad ako zvládať správny manažment – vlastná práca, škola, krúžky, atletika ?
Návod či recept na zvládanie domácnosti a výchovy detí popri práci podľa mňa neexistuje resp. každý si ho prispôsobuje svojmu životnému štýlu. U nás sa veľa smejeme a zabávame, občas je to teda “divoké”. Rovnako platia pravidlá, ktoré musia dodržiavať všetci dospelí aj deti a potom to ako tak funguje. Keďže naše ratolesti sú našimi vernými kópiami, snažíme sa žiť normálne a dávať im ten najlepší vzor, aj keď je to občas ukrutný boj pre nás dospelých. Určite to všetci dobre poznáme. Nežijeme podľa žiadnej predlohy, ale tak, ako sa to páči a vyhovuje nám. Podľa toho si všetko okolo prispôsobujeme – od domácnosti až po prácu. Ak mám hovoriť za seba, systém je super vec, ktorá sa mi celkom pri mojich troch atlétoch vypláca. Ale rovnako dôležité sú emócie a vzťahy. Presne preto je nesmierne ťažké skĺbiť detský svet s tým našim dospeláckym. Ako sa vraví, kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody. U nás máme spôsob na všetko a občas mu dávame aj rôzne pomenovania. Napríklad také upratovanie nie je klasické upratovanie, ale košíčkovanie. Košíček na všetko je tá správna cesta, ako ich naučiť odkladať a triediť, napríklad školské povinnosti. Tie sú u nás rovnako spoločná aktivita a tak si dávame popri príprave večere priestor na ‚homeworkovanie‘. Je to celkom vtipné, nakoľko naša domácnosť je trojjazyčná, takže na všetko máme množstvo rôznych prezývok a pomenovaní v rôznych skomoleninách troch jazykov. A čo sa našej milovanej atletiky týka, tak to, že sa ide k Jojovi‚ COURIR‘ (v preklade behať) patrí už k našej takmer dennej rutine a deti sú automaticky nastavené tak, že ak náhodou zabočím mimo smer Lamač, tak nastáva spŕška otázok typu PREČO nejdeme na tréning? V ich detských hlavičkách vedú všetky cesty do Lamača. To, že deti majú možnosť trénovať, napríklad aj v prírode v rámci všetkých tých rôznych, pre mňa osobne občas absurdných opatrení, je obrovské plus. Som nesmierne vďačná za to, že existujú ľudia, ktorým záleží na budúcnosti našich detí a snažia sa, aby deti nepohltil svet plný technológií. Stále tvrdím, že je lepšie behať s Jojom a chalanmi na ihrisku ako kysnúť doma pred televízorom. Ak by som mala teda zhrnúť na záver akúsi taktiku na výchovu, tak si určite treba nájsť zlatú strednú cestu. Dôležité je, aby mali všetci v rodine priestor pre seba a svoje záujmy, no rovnako priestor pre spoločné chvíle. Potom môže mať človek aj desať detí, ak sa vedia všetci spoločne dohodnúť a rešpektovať sa navzájom. Rodinná pohoda je základ a to ostatné sa pridá.
2. Akú úlohu vo Vašej rodine zohráva šport či pohyb a akým mimoškolským aktivitám sa venujú Vaše deti ?
Šport a pohyb, resp. aktivity rôzneho druhu u nás v rodine zohrávajú veľmi dôležitú úlohu, keďže deti sa potrebujú hýbať. Bez toho to nejde, veď potrebujú stále niečo skúmať, skákať, tvoriť. Pre mňa je základným pilierom pri výchove smerovanie detí k aktívnemu spôsobu života. Pohyb v prírode alebo len rekreačné prechádzky sú dôležité, aby boli deti čo najviac na čerstvom vzduchu a hýbali sa. Nie som zástanca preplneného zoznamu mimoškolských aktivít, nakoľko si myslím, že deťom netreba animovať každú jednu sekundu ich života. Asi som skôr zástanca starej školy a nechávam deti hrať sa samostatne a aktívne tvoriť a vymýšľať samostatne. Samozrejme, že sa potom zo spoločného výsledku tešíme všetci a rovnako mi s veľkou radosťou vyrozprávajú spôsob hry či taktiku. Ja ich samozrejme celý čas podporujem, ale nestriehnem na každý ich krok. Ak ma potrebujú vždy sa rada pripojím. Je dôležité nechať im vlastný priestor a tým podporiť rozvoj ich fantázie. Čo sa mimoškolských aktivít týka, skúšali sme všeličo, od klavíra až po karate, no aktuálne máme denne vyplnený program v Lamači pre všetkých troch od najmladšieho po najstaršiu. Tým pádom sú spokojné obe strany – rodičia aj deti. Našou pevnou súčasťou letných prázdnin musí byt bezpodmienečne letný tábor u Joja.
3. Ako ste sa dozvedeli o Atletike JOJO v Lamači a prečo ste sa rozhodli zapojiť do nášho atletického klubu v Lamači ?
Prvé roky dieťaťa každý rodič pozoruje, akým smerom sa deti uberajú a potom ich tak trošku postrčí. Keďže som sa ako dieťa venovala prevažne športovým aktivitám, tak svoje deti som samozrejme postrčila týmto smerom. Postupom času som vypozorovala, že im športový duch a odhodlanie rozhodne nechýba. Bolo už len treba nájsť tých správnych ľudí, ktorí mi v tom pomôžu. Netrvalo dlho a našli sme atletiku kúsok od Stupavy. Na stránke Atletika Jojo Lamač na nás zasvietil kontakt na pána Hladkého, ktorému sme zavolali a dostali pozvanie na prvý tréning. Ak mám byť úprimná, kladiem dôraz na prvý dojem a ten bol v skutku príjemný, takže som len čakala na reakciu dcéry. Ako som už spomínala, prešla si už všeličím a nikdy pri tom neostala. Lepšie povedané, nič ju nebavilo tak ako atletika. Myslím si, že je dôležité deti zaujať, motivovať zakaždým, nie len zapísať odcvičiť a vybavené. V našom prípade prišlo nadšenie hneď po prvom tréningu a do dnešného dňa sa tešíme na každý tréning. Preto sme sa rozhodli, že skúsime tréningy aj pre mladších súrodencov a nadšenie bolo identické. K tomu netreba nič dodávať, keďže deti do ničoho nenútim, samé od seba chcú športovať aj vďaka ľuďom z atletického klubu v Lamači. Vybrali si samé a ja ich v tom len podporujem. Je zjavné, že títo chalani robia svoju prácu nie len profesionálne, ale hlavne aj srdcom. Sú to všetko láskaví, nesmierne priateľskí ľudia, odhodlaní bojovať za každých podmienok – no a to je pre nás všetkých obrovské plus. Jednoducho povedané, skvelá partička ľudí na správnom mieste.
4. Nedávno ste sa zúčastnili prvých veľkých pretekov vašej dcéry. Vedieme deti k tomu, že viac ako výsledok je dôležitejšie prejaviť maximálnu snahu. Aké pocity ste prežívali Vy ako rodič, keď ste ju videli pretekať na vlastné oči ?
Prvé ozajstné preteky boli veľká vec a všetci členovia rodiny, (dokonca aj tí v ďalekom Francúzsku) prežívali tento významný deň D. Samozrejme, že najdôležitejším článkom tejto udalosti roka bola moja dcéra Sophie, ktorá mala podľa mňa pocit obrovskej zodpovednosti a prežívala to psychicky nesmierne ťažko. Toto nám, pravdupovediac otvorilo oči, že je dôležité pracovať s dieťaťom aj v tomto smere. Je fajn mať skvelé výsledky počas tréningov, dávať si vlastné ciele a pod., ale keď príde deň D, kedy sa dieťa postaví na atletickú dráhu a ide pretekať, musí vo svojej hlave pochopiť, o čo ide. Musí dať do toho maximum snahy a eventuálna výhra je len bonus, ktorý samozrejme k pretekom patrí, ale nesmie to byť jediný cieľ a priorita. V našom prípade to bol trošku zmätok, keďže Sophie je veľmi súťaživá. Mali sme problém vysvetliť jej, že výhra a medaile neprichádzajú hneď, ale je za tým tvrdá práca a hodiny tréningov. Myslím si, že spolu za pomoci trénerov treba zapracovať na tom, aby aj tá psychická pohoda a istota prišla vtedy, keď bude potrebné, inak to nemá zmysel. Verím, že je to otázka času a skúsenosti a aj na tom treba jednoducho pracovať. S týmto si nechám poradiť od profesionálov, ako s našou nádejnou atlétkou pracovať. No a čo sa mňa ako mami týka, bol to jednoznačne nový nepoznaný pocit. Na jednej strane chcete dodať dieťaťu odvahu a podporiť ho, no na druhej strane si reálne uvedomujete že ešte nie je pripravené a chce to čas. Neskôr prichádzajú myšlienky typu, či ste vlastne zaujali ten správny postoj. Sama som to určite prežívala s ňou veľmi intenzívne, keďže u nás rácio v takýchto prípadoch akosi nefunguje. Priznávam, vybehla mi aj slzička šťastia a pocit hrdosti, keď som ju videla ako odvážne sa do toho pustila, bojovala na plno a dobehla do cieľa. Som na ňu veľmi hrdá a verím, že sa bude posúvať svojimi výkonmi stále vpred. Ja s ňou určite prežívam, a aj budem každučký moment úspechu či neúspechu.
5. Blížia sa najkrajšie sviatky v roku VIANOCE, ako ich prežíva Vaša rodina a nájdu si dievčatá pod stromčekom od Ježiška aj nejaké športové darčeky ?
Tento rok sme sa rozhodli stráviť Vianoce s rodinou vo Francúzsku a všetci sa na to veľmi tešíme. Keď si odmyslím adrenalínový zážitok v podobe presunu, resp. cestovania s našimi troma „pokladmi“, prirovnala by som to k pretekom o život – alebo ako prežiť cestu bez ujmy na psychickom zdraví. Určite budú Vianoce úžasné a nezabudnuteľné. Vianočný Paríž má svoje čaro a stráviť sviatky v kruhu rodiny je pre nás prioritou číslo jedna, na ostatnom nezáleží. Mne osobne síce bude nesmierne chýbať moja rodina na Slovensku a naše tradičné pochúťky, no určite si to vynahradíme a spravíme si náhradný vianočný deň na slovenský spôsob, keď sa vrátime. Čo sa darčekov týka, neviem ako sa tento rok Ježiško rozhodne, ale predpokladám, že športové darčeky chýbať nebudú, minimálne ponožky dostane každý. A ten zvyšok bude prekvapenie.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a prajeme Šťastné a Veselé Vianoce.